REAKCIA NA ROZHOVOR KARLA KOSTKU V DENNÍKU N

Zástupca odborov uniJA Emil Grula reaguje na paušálne odsudzovanie odborov v rozhovore Karla Sudora s Karolom Kostkom v Denníku N.

V denníku, ktorý si vážia aj mnohí naši členovia a odboroví funkcionári za kvalitnú žurnalistiku a otváranie závažných celospoločenských tém, ktorým sa v ostatných médiách venuje malá pozornosť, sme si všimli tento klenot vyváženého a uceleného rozhovoru s pánom Karolom Kostkom.

Šéfuje vlastnej škole, má IQ viac ako 200: Nemám rád priemerných a nudných študentov bez názoru

Vzľadom na skutočnosť, že obdobné články formujú názory toho zvyšku populácie, ktorý ešte nečerpá informácie výhradne z dezinformačných stránok a sociálnych sietí, sme sa ako zástupcovia najmä „parazitickej organizácie“ správajúcej sa ako „príživník“, teda odborov, rozhodli podeliť o niekoľko vlastných myšlienok a protichodných názorov. Nebudeme sa príliš zdržiavať úvahami, prečo je rozhovor s nadpisom „Šéfuje vlastnej škole, má IQ viac ako 200. Nemám rád priemerných a nudných študentov bez názoru“ uvedený výhradne dosť primitívnym a faktami nepodloženým subjektívnym útokom na odborové organizácie:

„Odbory sú dnes najmä parazitická organizácia, ktorá sa správa ako príživník. Nič nevytvára, neprodukuje, komplikuje riadenie firmy a odsáva peniaze, pričom by sa mohli efektívnejšie využiť inde, tvrdí Karel Kostka.“

Táto sociologicko-filozofická vsuvka bola zrejme nevyhnutná na premostenie k spôsobu merania, resp. odhadu extrémne vysokého IQ. Tvorca rozhovoru, novinár v minulosti pôsobiaci na pozícii vedúceho personálneho oddelenia, zrejme nevidel inú možnosť ako uviesť a predstaviť túto autoritu svojim čitateľom. Pravdepodobne ani táto autorita, napriek takmer nemerateľnému IQ, nevedela zaujať inak ako útočným, paušalizujúcim, nepodloženým a zraňujúcim klišé. Kedže takéto správanie, žiaľ, patrí medzičasom k našemu kultúrnemu dedičstvu a v niektorých kruhoch sa cení viac ako krikľavozelené céčka, povznesieme sa nad formu a spôsob.

Venujme sa obsahu tohoto rozhovoru.

Myslíme si, že pánovi Kostkovi veľmi neublížime, keď jeho názor na odbory posúdime s prihliadnutím na jeho latentnú sympatiu k autoritatívnym typom (z)riadenia. Aj menej inteligentnému človeku je zrejme jasné, že praktickosť prijímania rozhodnutí na strednej súkromnej škole výhradne z pozície moci sa skončí v momente, keď sa obdobne nastavený jedinec ocitne v pozícii moci v akomkoľvek orgáne regulujúcom spôsob fungovania tejto strednej školy. Väčší pes…

Tvrdenie, že organizácie, ktoré zastupujú záujmy zamestnancov mali zaniknúť v čase, kedy väčšina ludí prestala trpieť biedou a hladom, teda v prvej polovici 20. storočia, je však jedinečné hneď z niekoľkých dôvodov. Všetky sa sem teraz nezmestia. Stačí, ak si predstavíme, ako by potom vyzeralo prerozdelenie ziskov z technologického pokroku za posledných 80 rokov, a aké by boli reálne výsledky takéhoto alternatívneho postupu. Nechalo by sa to na charitatívne rozhodnutia autoritatívneho vedenia spoločnosti?

Chápeme, že v podmienkach súkromnej strednej školy v strednej Európe je téma nárastu produktivity a prerozdeľovania ziskov nepodstatná. Podobne nepodstatná bude regulácia nočnej práce, rovnakého odmeňovania mužov a žien, alebo ochrany zdravia pri práci v nebezpečnom prostredí, alebo zavedenia celoplošnej dovolenky v rozsahu nad dva pracovné týždne. V paralelnom svete šéfa strednej školy sa všetky takéto a obdobné rozhodnutia môžu nechať na „osvieteného a súdneho diktátora“. Alebo nejakého iného. Väčší pes… sa presadí.

Treba si však uvedomiť, že väčší pes sa našiel aj v prípade pána Baťu, ktorý ako pán Kostka (pravdepodobne rád) prerozprával, nechal odborárov vyhadzovať, lebo bol v tom čase (pravdepodobne správneho) názoru, že sa jeho zamestnanci majú u neho lepšie, ako by sa mali v inej fabrike. Ten väčší pes vyrástol na tej istej neochote a skepse k hladaniu spoločného postoja. Autoritatívne rozhodovanie totiž málokedy skončí za bránami (akokoľvek veľkej) fabriky, alebo strednej školy. A ak aj áno, neznamená to, že to tak ostane. Práve náš geografický priestor je toho dobrým príkladom.

Je možné, že ľudia mysliaci v režime aktuálnej účtovnej uzávierky dospejú k názoru, že odbory ako organizácia, ktorá „nič nevytvára, neprodukuje, komplikuje riadenie firmy a odsáva peniaze“ je „parazitujúca“. Radi by sme však podotkli, že tie odsaté peniaze končia na účtoch zamestnancov dotknutých firiem. Tieto navyše „odsaté peniaze“ pomáhajú ľuďom, ktorí sa živia prácou, uspokojiť možno aj viac ako iba minimálne životné nároky („biedu a hlad“). Osobnostný rast, zabezpečenie rodín a možnosť lepšej participácie na spoločenskom živote sú ťažko merateľné v kategórii „produktivity“, neznamená to však, že je na mieste tieto aspekty zanedbávať a odbory ako inštitúciu paušálne zhadzovať. V prípade pána Kostku práve vtedy, keď si lepšie zaplatený rodič vie dovoliť pre svoje dieťa súkromnú strednú školu, alebo niesť náklady počas jeho nasledujúceho štúdia na vysokej škole.

Možno prekvapí, že práve pri pánom Kostkom navrhovanom riešení „ochrany práv zamestnancov zákonom“ a zabezpečení jeho vymáhateľnosti je potrebná inštitucionalizovaná súčinnosť organizácií, ktoré majú schopnosť celoplošne získavať relevantné informácie a presadzovať záujmy zamestnacov v legislatívnom procese.

Zjednodušene: učiteľka na strednej škole neovplyvní ustanovenia zákonníka práce. Neovplyvnia ho ani  štyri učiteľky a dvaja zmrzlinári. Áno, odbory majú opodstanenie a úlohu aj za bránami stredných škôl. Ich výsledky a efektivita závisia na úrovni interakcie s ich členmi a funkcionármi. Komu sa nepáčia tieto výsledky, má možnosť tieto organizácie zmeniť. Na posmešné označenie ako nátlakovej skupiny ludí sa ľahko môže vrátiť ozvena, že je to stále podstatne lepšie ako nátlakový jedinec-diktátor akokoľvek presvedčený o svojej osvietenosti a súdnosti, a to aj v prípade, keď ma červenú okrúhlu pečiatku na bezchybnom IQ teste.

Sloboda, ktorú si vraj – ako pán Kostka tvrdí – váži, žije zo spoločenského konsenzu. Aj keď docieliť ho je niekedy naozaj úmorné.

Nevyžiadaná rada na záver: možno by bolo dobré priniesť aj článok o emočnej inteligencii a neuviesť ho hejtom na jeden z hlavných pilierov občianskej spoločnosti. Aj keď nie je v najlepšej kondícii.

Lebo alternatívy sú iba horšie a väčší pes nikdy nespí…

Autor je zástupcom odborov uniJA.