Parlament tento týždeň schválil zákon o rozpočtových pravidlách, ktorého súčasťou sú takzvané výdavkové stropy.

Štát bude musieť v dobrých časoch šetriť a v zlých zase bude môcť uvoľniť viac zdrojov na podporu ekonomiky. Viac ako desaťročie odborníci odporúčali jednotlivým vládam, aby zaviedli prísnejšie pravidlá pri vynakladaní verejných prostriedkov. Až kabinet Eduarda Hegera sa konečne odhodlal k takému ráznemu kroku. Toto opatrenie by malo garantovať, že politici nebudú úplne bezhlavo rozhadzovať a zbytočne zatínať sekery do verejných financií… To a mnoho iného si môžete prečítať v článku s názvom Vláda si na seba ušila bič. Verejné peniaze by sa už nemali tak bezhlavo rozhadzovať na aktuality.sk

Autor Martin Odkladal prihodil jeden obligátny graf s verejným dlhom Slovenska v pomere k HDP za posledných 22 rokov. Čuduj sa svete, zadlženosť rastie a práve dosiahla alarmujúcich 61,4%. Už vás prepadla panika? Koniec sa blíži !1!!11!

Začnem malým whataboutismom. Naša otvorená ekonomika je súčasťou globálneho systému. Vďaka dôslednému a prezieravému plánovaniu našich volených zástupcov (a oligarchie v pozadí) sme nesmierne exponovaní v biznise „lacná pracovná sila v montážnej dielni“ pre silné ekonomiky EÚ ako je tá Nemecká a Francúzka.Bez dopytu, zbytočná ponuka.Držme si palce, nech verejný dlh týchto štátov nedorazí k ich obyvateľom -veď toho sa obávame aj tu, či nie? Nemecko má verejný dlh v pomere k HDP vyšší ako Slovensko a to 69,4% a Francúzko 116%. O Taliansku s 155,3% a Španielsku s 121,8% sa nemusíme dlho zhovárať.

Nech nám nikto nepodsunie zámer manipulovať, spomenieme aj druhú stranu. Estónsko má 19,6% Bulharsko 24,2%, Švédsko 36,1% a Česko 40,5%.

Priemer Eurozóny je však stále 97,7%.No tento ukazovateľ nemá sám o sebe žiadnu výpovednú hodnotu. Alebo si myslíte, že v Angole (136,54%) sa žije lepšie ako Taliansku (155,3%) a v Kongu (101,05%) lepšie ako v Belgicku (111,4%)?

Tých našich alarmujúcich 61,4 % nenarástlo lineárne. Fakticky medzi 2013 a 2019 klesala zadlženosť z 54,9 na 48,1. Výrazný nárast nastal až s príchodom COVID-19 a (možno pridrahým) krízovým manažmentom tejto „biče pletúcej“ vlády.

Fetiš stropovania výdavkov je však nebezpečný. Pod rúškom marketingových sloganov o zodpovednosti voči budúcim generáciám odvádza pozornosť od základu problému. Dlhy môžu byť definitívne ak vznikli následkom prasprostej rozkrádačky verejných zdrojov, alebo dočasné, ak išlo o rozumné investície s návratnosťou v budúcnosti.

Výdavkové stropy paušálne limitujú tok peňazí ako smerom k haciendam a podkopávajú odbyt Mercedesov tried G a S na Slovensku rovnako ako k opatreniam, ktoré by mohli ukončiť, resp. zmierniť závislosti na montážnej dielni, alebo fosílnych palivách od nášho -medzičasom, zdá sa, vydedeného- veľkého brata.

Tak ako sme teraz všetci strašne zodpovední…pardon, ako teraz budeme všetci strašne zodpovední, tak v tej celej diskusii neodznelo NIČ ako aktívne zabrániť rozkrádaniu zastropovaných výdavkov. NIČ o stredno- alebo dlhodobej vízii Slovenska aby sa neprepadlo ešte do väčšej závislosti na lacnej pracovnej sile a odbytu v bohatších členských štátov EÚ (=tých s akou takou víziou).

Je to o disciplíne nenavrhovať výhradne chrumkavo vyzerajúce opatrenia, ktoré budú viesť k prvoplánovým (a dlhodobo zlyhávajúcim) úsporným politikám, ale aj také, ktoré nás konečne naučia efektívne potláčať rozkrádanie verejných zdrojov a budúcnosti našich detí.

Letargia našich politikov (koaličných ako opozičných), expertov a médií v tejto oblasti je až fascinujúca. Lebo keď neprestaneme konečne pracovať na haciendy, G-čka, ranče a byty v Dubaji staneme sa iba subjektom zmien, ktoré prinesie technologický pokrok.

Ale, hej, keď budeme fiškálne „zodpovední“ možno sa dostaneme na úroveň zadlženosti Zimbabwe.